Vlkolínec

„Vlkolínec je podhorská osada, miestna časť okresného mesta Ružomberok v Žilinskom kraji. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry a ako pozoruhodne zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov charakteristického stredoeurópskeho typu, je od roku 1993 zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.
Osada predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí, s nenarušenou zástavbou zrubových domov uprostred krajinárskeho zázemia tvoreného úzkymi pásikmi polí a pasienkov, zo severu chránená masívom Sidorova. Rozprestiera sa na južnom svahu jedného z výbežkov liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry v nadmorskej výške 718 metrov. Okrem masívu Sidorova obec obklopujú z východnej strany kopce Stráňa, od západu vyvýšeniny Laz a Diel a od juhu Ravný diel.
Podľa dostupných záznamov sa vznik Vlkolínca, pôvodne osady drevorubačov a uhliarov, predpokladá medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Ako osada patriaca do chotára mesta Ružomberok bol súčasťou hradného panstva Likavského hradu.“

Toľko z oficiálnych zdrojov…

My sme sa vo Vlkolínci zastavili cestou domov z krátkej dovolenky na Liptove, o ktorej som písal v predchádzajúcom blogu. Ako som aj tam spomínal, koniec našej dovolenky sa niesol v znamení prechodu studeného frontu celým územím strednej Európy, ktorý so sebou žiaľ priniesol celodenné dažde.

Ten nás sprevádzal aj pri prehliadke skanzenu Vlkolínec. Jednou z mála výhod takéhoto počasia ale bolo, že sa vo Vlkolínci v tej chvíli nachádzalo veľmi málo návštevníkov. Táto skutočnosť mi pochopiteľne celkom vyhovovala, keďže som hodlal aj napriek dažďu aspoň niečo málo nafotografovať. Predišiel som tak dlhému vyčkávaniu na zábery bez turistov, ktorý by sa mi inak určite vždy plietli do záberu…

Môj dojem z Vlkolínca, kde som nikdy predtým ešte nebol je však trochu rozpačitý. Na jednu stranu má nepopierateľne svoje čaro, no na druhej strane toto čaro trocha kazí niekoľko neautentických prvkov ako napríklad elektrické pouličné osvetlenie na stĺpoch (aj keď dobové), satelity na niektorých obývaných dreveniciach atď. Najviac mne osobne ale vadilo tých mnoho informačných, zákazových a popisných tabúľ, ktorých bolo proste veľa. Vyhnúť sa im v kompozícii bolo takmer nemožné! Chápem samozrejme, že to všetko je potrebné, no mne to trochu kazilo pôžitok z videného. Tiež som čakal, že Vlkolínec je trochu rozľahlejší… Ak by som nefotografoval ale iba ním prechádzal, mám dojem, že po 20 minútach mám hotovo!

To sú ale iba malé výtky. Samozrejme kladné dojmy a pocity víťazia aj u mňa. Ani trochu neľutujem, že sme sa tam zastavili aj napriek dažďu a ja som si mohol pozrieť túto našu ospevovanú krásavicu medzi ľudovými pamiatkami na vlastné oči.

Ak ste tam ešte neboli ani vy, rozhodne sa tam vyberte…! Stojí to za to!