Naša trpezlivosť s touto vládou prekypela

Slovensko je na nohách!

Nielen v hlavnom meste, ale po celom Slovensku sa vo väčších mestách organizujú protesty. Hlas ulice zaznel asi v 40 mestách na Slovensku a približne v 20 ďalších mestách v zahraničí…

Strach mocných

Dnešné dni sú politicky turbulentné a momentálne nikto nevie zaručiť, ako sa to celé skončí. Protesty na Slovensku naberajú na sile a ľudia sú právom rozhorčení. K veľkému rozhorčeniu sa ale čoraz častejšie pridáva aj hnev. Hnev nad ignoráciou ich jasne prejavovanej vôle. Vládni predstavitelia tvrdošijne nástoja na pokuse o obnovu stratenej dôvery u ľudí. Oháňajú sa demokratickým zvolením spred dvoch rokov..?! Je to smiešne, ako sa zubami nechtami bránia odchodu. Niet sa im ale čo čudovať. Sú si až veľmi dobre vedomí toho, že ak odídu, žiaden vysnívaný dôchodok na slnečných plážach ich nečaká. Povedal by som, že k zatuchnutým a tesným priestorom bude mať ich ďalší pobyt oveľa bližšie… ak má po nadchádzajúcich zmenách nastať naozaj spravodlivejší štát!

Reparát novembra 89

Posledný protest, tentokrát nazvaný „Za slušné Slovensko“, ktorý sa uskutočnil 9. marca 2018 bol historicky najväčším masovým zhromaždením od čias nežnej revolúcie v roku 1989. Na námestí SNP v Bratislave sa podľa niektorých zdrojov zišlo vraj až 50 000 ľudí.
Keďže išlo o dobre propagovanú akciu, nenechalo ma to chladným a rozhodol som sa tejto občianskej iniciatívy zúčastniť aj ja.
Už vo vlaku z Nových Zámkov do Bratislavy mi bolo jasné, že to nebude len taký obyčajný protest. Vlak bol preplnený nadšenými, prevažne mladými ľuďmi a všade sa rozliehala vášnivá diskusia o tomto proteste. Premielalo sa manipulovanie a zavádzanie zo strany vládnúcej garnitúry ohľadne pozadia protestov, či bezpečnostným rizikom a vraj závažným podozrením z provokácií v uliciach. Nezabralo nič z toho. Skôr naopak. Do ulíc Bratislavy to pritiahlo ešte viac odhodlaných a nahnevaných ľudí…
S príchodom na Bratislavskú hlavnú stanicu bolo definitívne zrejmé, že sa v ten deň bude konať niečo výnimočné… Hlavná stanica bola ako jeden veľký úľ.
My, teda ja a môj synátor, sme na námestie SNP dorazili našťastie s dostatočným predstihom, aby sme si zabezpečili miesto iba pár metrov od tribúny. Behom niekoľkých minút sa však už celé námestie zaplnilo do posledného miestečka na státie. Z priľahlých ulíc sa valili nekonečné davy ľudí…

Apolitickosť protestov je klúčová

Keď potom vystúpili na pódium usporiadatelia, celým námestím sa ozvalo burácanie… Burácanie, ktoré vychádzalo z hrdiel tých niekoľko desiatok tisíc prítomných. Bolo to až magické. Cítiť tú silu, ktorá sa niesla éterom. Ak to počuli aj tí, ktorým to burácanie určené bolo, musela im od strachu tuhnúť v žilách krv. A to aj napriek tomu, že boli zalezení kdesi vo svojich úkrytoch, strážení niekoľkonásobne navýšenou ochrankou. A že o tej sile vedeli, to som si istý. Mali tam na námestí určite svoje oči aj uši…
Aj keď hlavným dôvodom našej prítomnosti na proteste bolo prejavenie občianskeho postoja, podpora organizátorov a tiež všetkých po zmene túžiacich ľudí. Rovnako to bol akt vyjadrenia spoluúčasti so smútiacimi rodinami zavraždených Jana a Martiny.

Našim druhým dôvodom bolo ale aj zdokumentovať tento protest svojimi fotoaparátmi. Tu je výsledok môjho dokumentovania.