Ako som už písal vo svojom príspevku Naša výstava s Matúšom Zajacom konala sa v decembri 2017 najprestížnejšia výstava fotografií nášho galantského fotoklubu v nádherných priestoroch Renesančného kaštieľa v Galante.
Z troch výstavných miestností patrila jedna nášmu váženému hosťovi Matúšovi Zajacovi a v dvoch miestnostiach sme vystavovali my – 19 členovia fotoklubu. Na jedného člena vychádzalo vystaviť 3 až 4 fotografie. Ja som sa rozhodol vystaviť svoju sériu abstraktných portrétov s názvom Forgotten Past – Zabudnutá minulosť. Tu vám prinášam svoj pohľad na túto sériu.
Vyrastal som v období tesne po udalostiach v roku 1968. Dá sa povedať, že v celku spokojnej rodine so sestrou a oboma rodičmi. Síce sme neprekypovali blahobytom ale ani sme netreli biedu. Často sa samozrejme že šomralo na málo financií, ale nikdy nie konkrétne. Vždy to boli iba nekonkrétne nadávky do vzduchu. U nás doma sa za čias môjho detstva jednoducho nepolitizovalo. Neviem, či to bol zámer, nezáujem a či to bolo dobre alebo zle. Proste to tak bolo. Rodičia si asi nechceli komplikovať svoj, ale ani ten náš život. My ako deti sme to samozrejme neriešili. V škole nás pomaly a postupne „ideologizovali“ a pripravovali na život v „Svetlých zajtrajškoch“. Postup bol jasne daný a dôsledne vnucovaný – iskričky, pionieri, zväzáci a nakoniec…!
Po dovŕšení dospelosti a teda splnení aj poslednej podmienky k ďalšej a konečnej etape tejto zvrátenej ideologizácii, som nastúpil na vojenskú základnú službu. Tam sa malo rozhodnúť o „spôsobilosti“ jedincov a konečnej selekcii vyvolených k „vyšším cieľom“ v spoločnosti. Po zložení vojenskej prísahy sme sa všetci nováčikovia smeli na pár dní vrátiť domov. Samozrejme tých pár dní ubehlo veľmi rýchlo a bol čas znova sa vrátiť do reality… Na vlak ma vtedy odprevádzal otec a ja som ho vtedy po prvý krát vo svojom živote počul vyjadriť sa k politickej situácii. Bola to vlastne iba jedna veta, ktorú vyslovil. No tá veta vo mne na kúsky roztrhala celé to starostlivo budované vedomie o neochvejnej správnosti vtedajšieho systému. Tlmeným hlasom vyslovená veta znela „Za žiadnych okolností nevstupuj do strany….!“. Tá veta ma vtedy natoľko prekvapila, že som na ňu v tej chvíli nedokázal vôbec reagovať. Iba som stál a bol ticho. No tá veta bola vyslovená s toľkou naliehavosťou, že som ju nosil v hlave celé tie dva dlhé roky. Tej vete vďačím za to, že som vtedy odolal. A to ma súdruhovia skúšali za tie dva roky zlomiť mnohokrát. Najprv podobrotky a neskôr i vyhrážkami… No nepoľavil som. Tá veta bola stále tam v hlave a znela rovnako naliehavo, ako keď som ju počul z otcových úst.
Ďakujem ti, otec…!
Séria je pre mňa o to osobnejšia, že na fotografiách je sám môj otec. Pomohol mi so stvárnením ťaživej atmosféry vtedajšej doby.
Lepšie bolo nič nepočuť a hlavne držať jazyk za zubami….
Nad každým visela hrozba represií či väzenia….
Nedalo sa mnoho krát veriť ani najlepším priateľom, nikto nevedel kto a koho sleduje….