Pozvánka
Po roku je tu opäť december. V čase písania tohoto príspevku horlivo finišujeme s prípravami tlače nášho katalógu, fotografií i keteringom k samotnej výstave. Výstava fotografií členov fotoklubu Galanta je už pred dverami a je to sedem rokov, čo som súčasťou tejto každoročnej slávnostnej udalosti aj ja.
Pocta sa nekoná
Tento rok mala byť výstava znova raz výnimočná… aj keď trochu smutná, no o to veľkolepejšia. Žiaľ pôvodný zámer nám nevyšiel. Ako hosť síce príde medzi nás skvelý slovenský dokumentárny fotograf Alan Hyža, no nepredstaví verejnosti veľkoformátové fotografie nášho zosnulého priateľa Tibora Huszára. Mala to byť pocta tomuto velikánovi slovenskej fotografie k jeho 5. výročiu úmrtia. Všetko bolo dojednané, vybavené. Aj Tiborove fotografie už čakali iba na zavesenie… Všetko je ale inak. Necelé dva týždne pred samotnou výstavou sme dostali od jeho rodiny stopku. Zvyšok rodiny, v rukách ktorých sú teraz práva na nakladanie s Tiborovými dielami vyjadril nesúhlas s vystavením jeho diel! Žiaľ, museli sme to akceptovať.
Jozef Ondzik
Práve Alan Hyža nám podal pomocnú ruku a na poslednú chvíľu zabezpečil dôstojnú náhradu v podobe vystavujúceho hosťa decembrovej výstavy. Bude ním Jozef Ondzik – slovenský dokumentárny fotograf, ktorý do Galanty prinesie svoj cyklus fotografií pod názvom Memory – Pamäť.
Jozef Ondzik sa venuje dlhodobým fotografickým projektom. Fotografiu študoval na ITF FP SU v Opave (prof. Vladimír Birgus, prof. Jindřich Štreit).
Ocenenia (výber): 2002 grant IVO na Obrazovú správu o stave krajiny 2005 grant Vaculik Advertising 2006 International Award for Documentary Photography (Soul, Južná Kórea), 2006 Nikon Professional Award (Praha, Česká republika) 2010 Fotograf roku (Fotofo, Stredoeurópsky dom fotografie).
Je zakladajúcim členom občianskeho združenia „Slovenská dokumentárna fotografia“. Je autorom publikácií: Obrazová správa o stave krajiny – Slovensko 002 – 2002 Vyvolaní vyvolení (Voľby na Slovensku 1994 – 2006) – 2010 Rusíni – 2012 (spoluautor Tomáš Leňo).
Tibor a my
My v Galante sme hrdí na to, že Tibor bol náš priateľ a počas svojho života niekoľko krát zavítal medzi nás. Bol medzi nami aj pár mesiacov pred svojou smrťou. To ešte plný elánu rozprával o svojej ceste do Paríža a o práci, ktorá ho tam čaká a na ktorú sa veľmi tešil. V Paríži sa to ale nakoniec celé skomplikovalo… Osudové mesto sa mu stalo až príliš kruto osudovým…
Za fotografie ďakujem Jozefovi Keppertovi
