Pre mňa magické číslo tri mi tentokrát šťastie neprinieslo! Aj keď, ako sa to vezme. Možno som to šťastie mal a dokonca aj veľké, len si to nepripúšťam. Aby ste vedeli o čo ide, tak začalo to tým, že som sa dal na športovanie, konkrétne bicyklovanie. Už som musel so sebou niečo robiť, lebo s vekom mi začali pribúdať aj kilá navyše a začali sa kopiť aj zdravotné problémy.
A sú tomu práve tri roky. Prvý rok bol super. Síce namáhavý, ale super. Postupne som sa dostával do akej-takej kondičky a kilá sa začali strácať. Iba za jeden rok, presnejšie jednu sezónu som zhodil takmer 16 kilogramov. Cítil som sa oveľa lepšie, no ten pocit, že niečo robím správne bol na nezaplatenie.
Druhý rok už taký úspešný nebol. Jednak sa mi sezóna nedobrovoľne skrátila, keďže som mal až dva menšie úrazy, ktoré mi nedovolovali nasadnúť na bicykel. Najprv rameno a potom malíček na nohe. Podarilo sa mi v tej sezóne ledva tak schudnúť 3-4 kilá, čo bolo skoro práve toľko, čo som cez zimu nabral naspäť. Nevadí. Do tretej sezóny som nastupoval s veľkým odhodlaním a vierou, že môj prerod bude pokračovať rovnakým tempom, ako ten prvý rok.
Ale sezóna ešte ani poriadne nezačala a pre mňa sa už aj skončila. Ako som písal na začiatku, asi môžem byť rád, že skončila iba sezóna. Ale po poriadku…
Celý týždeň pred udalosťou som sa tešil na opätovné pokorenie 70km méty a to novou trasou. Takmer celá sa dala prejsť už po novučičkej cyklotrase. Bez strachu z rušnej dopravy a pekne v kľude… Počasie bolo doslova ideálne, fúkal iba slabý vietor a teplota okolo 27°C bola tak akurát. Na otočke som sa cítil výborne a užíval som si ešte stále pomerne rannú atmosféru. Málo ľudí, príjemne osviežujúci vánok… Doplnil som energiu a obsolvoval povinný telefonát s manželkou.
Cesta nazad rýchlo ubiehala. Kochal som sa utešeným pohľadom na pokojnú hladinu priehrady okolo ktorej viedla cyklotrasa a pozoroval ranný lov vtákov. Tentokrát ani nebolo toľko rybárov po jej brehoch ako inokedy. Býva ich tu aj trojnásobok. Darmo, bolo uprostred pracovného týždňa. S víkendami sa to porovnávať nedá.
Práve som míňal novú rozhladňu, keď zaúradovala vyššia moc. Mal som odšlapané práve 52km. Viem to, lebo len pár sekúnd predtým som sa pozrel na svoj cyklopočítač, aby som si skontroloval tepovú frekvenciu a rýchlosť. Pociťoval som už mierne tŕpnutie šije a brnenie v rukách. Ale nič extrémne. Po takmer dvoch hodinách na biku úplne normálne..!
A v tom to prišlo. Sám si neviem doteraz vysvetliť, čo sa to vlastne stalo. Z ničoho nič mi zvrtlo riadidlá a mňa doslova katapultovalo dopredu. Veľa si toho ďalej už nepamätám.
Na moment zostala tma… Keď som otvoril oči, zbadal som nad sebou oblohu a biele oblaky. Ako v tranze som sa prudko posadil. Ležal som totiž na chrbte uprostred asfaltovej cesty. Kúsok vedľa mňa hlasno hulákal cyklopočítač, ktorý oznamoval čosi o nehode… Ako keby som to sám nevedel. Prvá reakcia bola skontrolovať sa, či som v poriadku. Krátke potrasenie oboma rukami a pokus postaviť sa na nohy. Koleno, krvavo oškreté trochu zabolelo, no postavil som sa bez väčších problémov. Z jedného prsta na ruke mi kvapkala krv. Odtrhol som kúsok trávy a ten si pritlačil na krvavú ranu. Nič lepšie mi nenapadlo. Zrazu na mňa prišla obrovská únava, to asi zaúradoval šok. Tak som si ťarbavo sadol do trávy na kraj násypu, po ktorom viedla cyklotrasa. Poobzeral som sa, či ma niekto náhodou nevidel. Nikde nikoho. Pomaly mi dochádzalo, čo sa stalo, ale nechápal som prečo sa to stalo?! Bola to záhada.
Ešte chvíľu posedím a vydýchnem si… Hlavne, že som v poriadku! Už, už som sa chcel znova postaviť a prezrieť bicykel, či vôbec budem vedieť pokračovať v jazde, keď v tom som si uvedomil, že ma akosi pobolieva pravé rameno. Musel som sa dobre buchnúť, pomyslel som si. Inštinktívne som siahol druhou rukou na rameno… Teda aspoň na miesto, kde som predtým rameno mal. Teraz tam ale nebolo! Namiesto neho iba priehlbina a hneď vedľa niečo trčalo, našťastie pod kožou. Až ma oblial studený pot. Cítil som ako sa bolesť zintenzívňuje. To nie je dobré, to vôbec nie je dobré! V tom zazvonil mobil v mojom zadnom vrecku. Hodnú chvíľu trvalo, kým som ho dokázal jednou rukou vydolovať. Volala manželka. Dostala vystražnú SMS, ktorú odoslal môj cyklopočítač.
Ďalej to už prebiehalo pomerne rýchlo a detaily si poriadne ani nepamätám. Bolesť to celé zahmlila. Manželka zariadila, že pre mňa prišiel autom syn. Musel som ale ešte asi 5km dobicyklovať k najbližšiemu parkovisku. Aj s tou dochrámanou rukou…
Potom to bol už pre mňa doslova zlý sen nášho „špičkového“ zdravotníctva. Ale to je zase iný príbeh…
