Smutné výročie

Mal som vtedy iba rok aj sedem mesiacov, keď nás svojou samozvanou návštevou „poctili“ vojská spriatelených krajín. Samozrejme vlastnými spomienkami na túto časť histórie nášho bývalého Československa slúžiť nemôžem. Vlastne som po dlhé roky ani len netušil, o čo ma to tí bratia z východu vlastne obrali.

U nás doma sa o tom akosi nehovorilo. Zo strachu o nás, deti a o našu budúcnosť, i keď vlastne ideovo beznádejnú nám rodičia akosi „zabudli“ otvoriť oči. Nečudujem sa im, veď doba temna, ktorá nastala po krátkom období uvoľnenia a politiky s ľudskou tvárou bola ťažká.  Doba nadýchnutia sa slobody, až príliš kruto potlačená, bola zvrátená a nebezpečná pre všetkých „nevytriezvených“ z tohoto omamného nádychu.

Je tomu dnes už 45 rokov. No ešte stále, keď sledujem staré filmy, dokumenty či fotografie z 21. augusta 1968 tisnú sa mi slzy do očí. Slzy nad premárnenou šancou jednej generácie…
No aj tá naša generácia po rokoch, v novembri roku 1989 dostala svoju možnosť na reparát! A i keď sme si navonok vybojovali svoju vysnívanú demokraciu, v ďalšom vývoji sme nakoniec zlyhali aj my! A to sme ani nemuseli čeliť žiadnym tankom…?! Dovolili sme zopár vlastným samozvancom vytvoriť za tých pár rokov z našej milej demokracie iba akýsi plagiát, nehodný odkazu augusta 1968. Toho augusta, ktorým sa dnes tak radi všetci oháňajú, no nik už vlastne demokracii neverí. Tá pravá demokracia je totiž nepriateľom každej moci. A moci a „mocným“ sa u nás veľmi dobre darí, možno až tak dobre, ako ešte nikdy predtým…

Aj preto je dnes pre mňa také smutné toto výročie…!

foto: Josef Koudelka, Pavol Bielik