Ako neturista, či maximálne ako občasný turista som si minulý týždeň predsavzal zdolať hrebeňovku medzi Chopkom a Ďumbierom. A to rovno dvakrát, tam aj späť. Ubytovaní sme boli odtiaľ iba na skok, u švagrovcov na chate v Krpáčove.
Na začiatku som ani len netušil, čo taká túra vlastne obnáša a koľko síl ma to nakoniec bude stáť. Ako fotograf som samozrejme chcel cestou aj niečo nacvakať a tak som si zabalil takmer kompletnú fotografickú výbavu aj so statívom (mimochodom, ten som nepoužil ani raz…!). Cakom prásk asi tak 10-12 kíl naviac.
Začiatok našej túry vyzeral byť úplne ideálny… (snímka mobilom)
Samozrejme táto „maličkosť“ bola pre mňa nepodstatná a plný vzrušenia som už skoro ráno vyháňal manželku z postele. Rýchle raňajky, káva a hor sa za dobrodružstvom. Samozrejme som počítal s tým, že nám neturistom túra zaberie omnoho viac času ako ostatným a práve preto som chcel byť na Chopku čo najskôr. Veď posledná lanovka z vrcholu má odchod už o 15:30, tak aby sme mali dosť času kochať sa aj okolitou prírodou! Či…?!
Po vystúpení z lanovky to už tak ružovo nevyzeralo… (snímka mobilom)
Cesta lanovkou na Kosodrevinu a odtiaľ na vrchol Chopku bol zážitok. Až do chvíle, kým sme sa nepriblížili k vrcholu. Teda k vrcholu, …na ten sme vlastne ani len nedovideli. Celý sa totiž strácal v jednej obrovskej bielej hmle a ja som začínal tušiť, že tých cca 12 kilogramov naviac budem v ten deň vláčiť úplne zbytočne. Všetky predstavy o veľkolepých záberoch, ktoré som mal v pláne nafotografovať sa pomaly začali rozplývať. Ak som sa v kabínke lanovky ešte stále nádejal, že to vlastne nie je až tak zlé a hmla sa čoskoro rozplynie, po vystúpení z Rotundy (t.j. budovy lanovkovej zastávky) na mňa doľahla beznádej a zlosť v plnej sile. Viditeľnosť mohla byť cca iba 5-8m. Nebolo vidno absolútne nič! Skoro ani len pod nohy! V prvom slede vystúpilo z lanovky postupne ešte asi 20 turistov a tá bezradnosť každého jedného bola očividná. Všetci do jedného, samozrejme okrem nás, po krátkom otáľaní zamierili späť do Rotundy. Asi na čaj alebo kávu, pri ktorej hodlali čakať na prvé slnečné lúče, ktoré jediné mohli túto hustú hmlu rozohnať. Ja som však rozhodne čakať len tak nehodlal. Našťastie sa ako z čistého neba objavil jeden český pár, evidentne silne športovo založený. Mali našliapnuté na túru bez ohľadu na nejakú tú hmlu. Tento pár nám dodal ten chýbajúci kúsok odvahy a tak sme sa pustili za nimi. Stíhali sme ich tempu však iba niekoľko stovák metrov, kým sa nám v tej hmle nestratili úplne z dohľadu… Osameli sme s manželkou na kamennom chodníku, ktorý sa tiahol ktovie kam a vlastne už aj ktovie odkiaľ… Pokúšal som sa odľahčovať našu situáciu, aby manželka neprepadla panike, no sám som k nej nemal ďaleko. Hmla našťastie postupne ustupovala a viditeľnosť sa predlžovala, no iba veľmi pomaly. O fotografovaní stále nemohlo byť ani reči. Naopak, ochladilo sa a k hmle sa pridali ešte aj ťažké mraky a vyzeralo to, že sa dažďu nevyhneme. Najväčšia zima nám bola práve na vrchole Ďumbiera, kam sme dorazili po 2,5 hodinovej túre. Fúkalo tam statočne a nebolo sa kde pred tým vetrom schovať. Narýchlo sme zjedli skromný obed – salámový chlieb, dali fotku pri dvojkríži a rýchlo späť na Chopok. Napriek narastajúcej únave bola, aspoň pre mňa cesta späť o niečo veselšia. Obloha sa začala pretrhávať a aj hmla konečne zredla. Donútil som sa spraviť niekoľko snímkov, aj keď o vážnom fotografovaní to zďaleka nebolo. Ale aspoň, že neodídem s prázdnou…
Posledné metre našej túry boli doslova peklo… Nohy ma už neposlúchali a pľúca protestovali pri každom jednom nádychu. Ak by som sa nehanbil, do cieľa by som prišiel určite po štyroch!
S odstupom dvoch dní, po ústupe svalovej horúčky však hodnotím tento zážitok veľmi pozitívne. Nádherná príroda, čistý vzduch a neskôr aj krásne výhľady do dolín a na okolité štíty bol nezabudnuteľný zážitok…! Vrelo odporúčam všetkým dokonca aj mne podobným neturistom. Len si prosím vás nebaľte plnú polnú! Potom si tento výlet užijete naplno…
